Posledný tanec • 1/3

9. september 2015 at 15:35 | Saky |  Jednorázovky

Ahojte! Po dlhej dobe Vám tu konečne niečo prinášam.. Aj keď to je iba veľmi krátka prvá časť jednorázovky, ktorá ma napadla. :) Ako som už spomínala, teraz budem články prídavať veľmi málo, pretože je pre mňa škola veľmi dôležitá. Popravde, zo školy chodím celkom neskoro a keď prídem, tak som veľmi utiahnutá a idem spať, pretože nemám silu na nič iné. Dokonca mi je zaťažko ísť do kuchyne, aby som sa najedla. :D A už vôbec nemám chuť ani zapínať počítač.. Snáď ma niektorí pochopia. :) No, to je všetko čo som chcela povedať, užívajte kapitolku! :3 Pevne verím, že sa Vám bude páčiť, dosť som sa natrápila, aby som vymyslela niečo originálne. :D (Snáď to aj bude originálne :D)


Vraví sa, že psychické rany potrebujú čas, ale v mojom prípade je to naopak..
"Sakura, počkaj!" Zakričí na mňa známy hlas. Otočím sa a vidím, ako sa Rock Lee prediera chodbou plných študentov. Keď ku mne pribehne, naširoko sa usmeje.

"Áno?" spýtam sa, môj hlas je plný zvedavosti. Zaujíma ma, čo potrebuje.

"No, vieš, ehmm.." zakokce sa, znovu sa usmeje a nervózne sa začne škrabať na zátylku, "No.. Tak som si hovoril, že.. Ehm.. No.. Že, za pár dni bude ples a ja.. No, n-napadlo ma, že by sme mohli ísť spolu, hehehe.." dopovie a ja si povzdychnem.

"Lee, ja na ten ples nepôjdem." Poviem na rovinu a jemu úsmev mizne.

"A-ale, prečo?" Vyvalí oči a pozrie na mňa sklamaným a prekvapeným pohľadom, "Ja som myslel, že, keď odišiel-" Zasekne sa, pretože znechutene odvrátim zrak, dobre vie, že na túto tému sa nechcem rozprávať. "P-prepáč.. Ja som len myslel, že by si sa chcela zabaviť a tak.."

"Nie." Odseknem.

Najskôr sa zahanbene zamračí, ale potom sa znovu nervózne zasmeje. "Ehm, no, tak čo už.. Keby si si to však rozmyslela, daj mi vedieť, môžeme ísť ako parta."

S úškrnom si povzdychnem. Ako parta, hmm.. Už je to dlho, čo som bola s kamarátmi a naplno si všetko užívala. "Lee, určite si to nerozmyslím, ale ďakujem za návrh." Usmejem sa. On mi úsmev opätuje, zamáva rukou a odchádza. Knihy, ktoré zvieram v rukách si pritisnem silno k hrudi, mysliac si, že to zaženie moje myšlienky na neho.

Deň ubehol celkom rýchlo, na chémií sme mali praktické cvičenie, takže sa mi tam podarilo vypnúť a aspoň sa na tých pár minút sústrediť na niečo iné. Už ma unavovalo stále rozmýšľať o tom, ako sa má, čo robí, či si...... našiel priateľku. Pravdepodobne. Už to bude 10 mesiacov, čo odišiel. Spočiatku sme spolu volali raz za čas, ale potom prišli obrovské faktúry a zistenie, že to aj tak nič nezmení. Iba nám to obom prinesie ešte väčšiu bolesť. Aj keď.. nemám pocit, že by sa tá bolesť zmenšila. Aspoň nie pre mňa. Skoro každú noc sa mi o ňom sníva a keď sa zobudím.. A keď sa zobudím, všetko to šťastie, ktoré som mala vo svojom sne zo mňa opadne a som znovu bez života, nemám chuť na smiať, nemám chuť plakať, nemám chuť na nič. Iba sa niekde zamknúť do čiernej komory bez okien a stratiť kľúč.Vraví sa, že psychické rany potrebujú čas, ale v mojom prípade je to naopak.. Čím viac dni plynú, tým sa diera v mojom srdci zväčšuje a nikto ani nič, dokonca ani ten poondiaty čas mi cezeň nedokáže dať náplasť.

Keď prídem domov, mama ani otec ešte nie sú doma, asi majú nočné. Nejakým spôsobom som aj rada, že niekedy som nejaký čas sama doma, aspoň sa vyhnem rutine typu otázok: "Ako si sa mala?" Zle. "Čo si robila v škole?" Cítila sa odporne. "Čo si dáš na večeru?" Nič. A tak ďalej.. Mama s otcom sa snažia tváriť, že sa nič nestalo a ja som presne taká istá, aká som aj bývala. Aj keď nad tým tak premýšľam, asi je to tak aj lepšie. Keby sa ma vypytovali aj na otázky ohľadom neho a tvárili sa nešťastne, ničilo by mi to život ešte viac. Spočiatku to tak aj bolo, že sa až príliš o mňa strachovali, pretože som nič nejedla, každú noc sa budila na nočné mory, ktoré sa postupom času menili na príliš pekné sny a celé dni sedela na jednom a tom istom kresle a neprehovorila ani slovo. Dokonca ma chceli objednať u psychológa. Samozrejme, že som odmietala a aby ma tam neposlali, musela som sa aspoň pred nimi tváriť, že sa môj labilný stav zlepšuje. S ďalším povzdychnutím si vyzlečiem bundu a zavesím na vešiak. Prejdem do kuchyne, aby som si zobrala pohár vody, ale zastavím sa pri stole, na ktorom leží papier.

Zlatíčko, s otcom sme museli odísť do Suny, kvôli veľmi dôležitým prednáškam. Volali sme ti, ale máš asi vybitý mobil, takže sme ti to nemohli dať vedieť. Do školy sme za tebou prísť ani nemohli, nestihli by sme to, tak ti rýchlo píšem tento odkaz. Vo svojej izbe v poličke sme ti nechali peniaze, aby si si mohla kúpiť jedlo a všetko, čo budeš potrebovať. Budeme preč 5 dní. Prosím, rýchlo si nabi ten telefón a zavolaj mi. Ľúbime ťa.
Ps. Stále pevne verím, že na ten ples pôjdeš a oblečieš si tie nádherné šaty, ktoré si dostala. Opatruj sa, vrátime sa čoskoro.
Mama

Papier odložím späť na stôl a prejdem k umývadlu a do skleného pohára si naberiem čistú vodu. Päť dní nie je až tak veľa a ja sa aspoň za tie dni môžem sama utápať v žiali a nikto ma nebude vyrušovať. Pozriem na hodiny, je pol piatej. Vonku je ešte celkom svetlo, takže zastrem všetky okná a pozhasínam všetky svetlá. Ocitám sa v úplnej tme. Opatrne prejdem do obývačky a rukami nahmatám nočnú lampičku. Rozsvietim ju, jej mäkké svetlo jemne osvetľuje miestnosť. S výdychom si sadnem na pohovku. Niekoľko minút iba tak sedím, nehybne pozerám na jedno miesto. Po chvíli sa však vrátim do reality a ja zisťujem, že sa pozerám na našu spoločnú fotku, ktorá stojí na krbe. Naši ju chceli odstrániť, ale ja som im to zakázala. Prečo je vlastne tu? Prečo ju nemám v izbe? Rozpamätávam sa a potom si spomeniem, že som ju sem včera dala, keďže som ako vždy sedela na kresle, ktoré je pri okne oproti pohovky, na ktorej práve sedím. Pozerala som na ňu hodiny, dokonca som mala pocit, že už začína až blednúť, šedivieť. Postavím sa, schytím rám aj s fotkou a znovu sa zvalím na sedačku. Rukami zvieram okraje a zatínam zuby, aby sa mi nespustili slzy. Na tej fotke vyzerám veľmi šťastne. Bola som šťastná. Pozriem na neho, jednu ruku má spustenú popri tele a druhú má omotanú okolo môjho pásu. Na tvári má ten svoj dokonalo pokrivený úsmev, havranie vlasy, ktoré mu padajú do tváre budia dojem toho zlého a až príliš príťažlivého typu chalana, ktorým vlastne aj bol. Je. Uvedomím si, že čeľusť už nezatínam, dokonca sa mi do očí ani nehrnú slzy, ktoré boli pri prezeraní našich spoločných fotografií na dennom poriadku. Fotku si pritisnem k sebe a ľahnem si. Dokážem vôbec ešte niekedy žiť ako predtým? Na túto otázku som poznala presnú odpoveď, ale aj tak ma trápila. Nie, nikdy už nebudem taká, aká som bývala.
 

7 people judged this article.

Comments

1 Michyseji | Email | Web | 9. september 2015 at 16:13 | React

ako na úvod to nie je zlé :) neviem čo bude ďalej tak sa nechám prekvapiť :)

PS: Chápem to s tou školou dúfam, že sem v najbližšej obe niečo pridáš :D

2 Ashley* | Email | 12. september 2015 at 21:00 | React

Tak to je bomba :ooo Moc se těším na pokračko, líbí se mi to ♥ Ten opis ♥

3 Bára | Email | Web | 17. september 2015 at 17:03 | React

souhlasím s holkama, naprosto dokonalé :) krásný oppis, krásné vše :)

4 Aki | Email | Web | 19. september 2015 at 21:45 | React

jee to bolo veľmi krásne.

5 Misha | Email | Web | 19. september 2015 at 22:43 | React

super...moc se mi to líbilo...jinak školu naprosto chápu :)...těším se na tvou další tvorbu ;)

6 Kazahana Koyuki | Web | 20. september 2015 at 21:04 | React

Vypadá to dobře těším se na pokráčko :) zvědaví človíček :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Ďakujeme všetkým za návštevu,
dúfame, že sa Vám tu páčilo a znova nás navštívite.
Hin & Saky