Môžte sa tešiť na novú kapitolu zo "Stratené dievča", ktorá tu bude ČOSKORO! :)
- Saky

Stratené dievča • 1. kapitola • POKRAČOVANIE

27. february 2017 at 8:00 | Saky |  Stratené dievča

Po dlhom čase, opäť prinášam pokračovanie prvej časti novej poviedky. :) Pevne verím, že sa Vám zapači. Ja si veľmi užívam jej písanie :D Taktiež dnes máme trojročné výročie, tak som sa rozhodla, že Vás nejako obdarím :) Snáď tento blog ešte nie je zabudnutý.



Ak si nečítal/a úvod prvej kapitoly, tak TU môžeš :) Je to veľmi podstatné a veľa času to nezaberie, sľubujem. :)

Pri chuti v mojich ústach ma začalo napínať. Slaná voda a hrubý piesok mi pokrývali jazyk. Skúšala som všetko vypľuť, ale nedostatok slín mi v tom zabránilo. Znovu ma napnulo, keď som si do úst strčila prst, mysliac si, že mi to pomôže dostať nechcené veci von, ale iba sa mi tam dostalo viac piesku. S povzdychom som sa začala pomocou rúk presúvať preč z vody, ktorá mi v určitých intervaloch zasahovala až po boky. Celé pyžamo som mala nasiaknuté od slaného mora. Po sekundách, keď som sa prebudila to bolo ako keby som letela.. Nie, nie.. Neletela.. Ale skôr padala. Zabralo to ale chvíľku, kým som utvorila kontakt s oceánom a následne sa doň ponorila. Som zmätená. Začala som panikáriť. Začala som sa okolo seba rozhliadať, príliš slabá nato, aby som sa vôbec postavila na vlastné nohy. Pri tom, ako som sa zvalila celá na piesok ma neskutočne pichlo v zátylku. Bolesťou som zasyčala a zadívala sa na nebo. Bolo čisté, bez jediného mraku. Po nejakom tom čase, som cítila, že sa mi sila začína vracať. Pohla som sa. Nejako som sa postavila, ale zabralo to veľa prekonávania. Hlava ma znovu začala bolieť a celý svet sa začal točiť. Ruku som si priložila na čelo, dúfajúc, že to ten kolotoč zastaví. Po chvíli to prešlo a ja som znovu mohla vidieť ostro. Oči mi spočinuli na stromoch, ktoré zakrývali tmavú džungľu. Tipujem, že mi trvalo asi 10 minút, kým som sa konečne dostala do tieňa - unavená, dehydratovaná a celkom zmätená. Zrútila som sa proti tomu, čo vyzeralo ako palma a vedela som, že nebudem schopná sa už znovu postaviť na vlastné nohy po niekoľko hodín. Môj mozog sa snažil všetkému porozumieť. Musí tu byť logický dôvod, prečo som tu skončila.

"Zatvárala som okno a potom som spadla do mora."

Povedanie to nahlas potvrdilo moju šialenosť.

"Možno som zomrela?"

Utopila som sa v mori, alebo som bola zožratá niečím v mori. Alebo to spôsobilo teplo. Rozmýšľala som, ako som si rukou utierala pot z čela. Vďaka tomu žiareniu sa moje oblečenie už nezdalo byť také mokré. Pozrela som sa na svoje čierne pyžamové kraťase, úplne vyschli. Oprášila som si z nich piesok, ktorý sa usadil tak ako vo vreckách tak aj v záhyboch, ktoré "zdobili" konce. Potom som si skontrolovala aj svoje čierne tričko, tiež suché natoľko, aby sa z neho dal oprášiť piesok. Obrovské teplo, piesok a morská voda v mojich ústach zapríčinili môj smäd.

Po nejakom čase odpočívania som to už nemohla vydržať. Cnenie po vode sa len znásobovalo a o bolestiach hlavy ani nevravím. Vediac, že nechcem veľmi plytvať svojou energiou som sa trošku nadvihla a začala sa obzerať či neuvidím nejaké spadnuté kokosy na zemi. Mala som šťastie. Boli tu dva. Pri opatrnom vstávaní som prekrížila svoj ukazovací a stredný prst, dúfajúc, že tie kokosy budú dobré.

Zdá sa, že som premárnila veľa času len tým, že som hľadala nejaký balvan, ktorým by som moje dva ovocné objavy rozbila. Ako som sa ohla, zdvihla som kokos nad hlavu, a čo najväčšou silou som ho treskla o kameň, ktorý sa mi podaril nájsť. Okamžite sa rozbil. Rozliehajúci sa zvuk vystrašil všetky vtáky, ktoré sa zhromaždili okolo mňa, ale tomu som sa teraz nevenovala. Bola som veľmi zamestnaná snažením sa chytiť, čo najviac kokosového mlieka do mojich úst. Bolo neskutočne príjemné a osviežujúce mať tam konečne niečo iné než je piesok a slaná voda. Keď som vypila všetko mlieko, čo sa tam nachádzalo, treskla som kokos ešte raz o kameň. Všetky kúsky, ktoré neboli od piesku som rýchlo zodvihla a kokos začala jesť. Keď som bola plná, sama na seba som sa usmiala, že sa mi to podarilo.

Jasné, že som nebola žiadny skúsený cestovateľ, ale vedela som, že budem potrebovať nejaký úkryt a teplo, aj keď slnko stále na mňa pražilo aj v tento neskorí popoludnajší čas. Kto vie, ako bude vyzerať noc, ešte k tomu aj v tomto oblečení. Hryznúc si svoju spodnú peru som sa zapozerala som džungle. Bolo by lepšie, ak by som išla do vnútra, alebo radšej zostala na pláži? Každý môj inštinkt mi vravel, aby som zostala tam, kde som - bola by som schopná vidieť, ak by chcel na mňa nejaký predátor zaútočiť alebo dať signál prichádzajúcej lodi.
Rozhodla som sa ísť proti pocitu - mohlo by trvať týždne, kým by nejaká tá loď vôbec preplávala okolo a dovtedy by som bola pravdepodobne mŕtva z nedostatku zdrojov. A taktiež som potrebovala zdroj vody a tu nie je toľko kokosov, ktoré by mi pomohli.

S polovicou nepoškodeného kokosu a s podlamujúcimi nohami a som vkročila za korene stromov, ktoré oddeľovali pláž od džungle. Určite sa stratím, a potom už nebude cesty späť. Brodila som sa cez džungľu a syčala od bolesti za každým, keď som stupila na niečo ostré a nepríjemné. Moje nohy, porezané stále viac a viac od tŕňov, okolo ktorých som šla, bolo veľmi zaťažko zdvíhať a snažiť sa, aby ma poslúchali. Tie otrasné tŕne ma nie len ranili, ale taktiež mi roztrhávali moje oblečenie. Kraťase ako tak prežili, ale moje tričko trpelo najviac - diery pokrývali plochu okolo môjho krku, brucha a aj po rukávoch sa nachádzalo pár veľkých dier. Stavím sa, že chrbát nezostal výnimkou.

Podarilo sa mi získať veľkú, našťastie, len povrchnú ranu od toho, ako som nepozorne kráčala a padala do priekop. Celá červená som bola už na pokraji síl. Chcelo sa mi tak veľmi plakať, ale spev vtákov ma upokojoval. Potom v diaľke, aj cez vtáčí spev, som započula tiecť vodu.

Rana bolela menej, keď som sa sústredila na ten krásny tečúci zvuk. Uľavilo sa mi, keď som prišla k malému vodopádu a jazeru, obklopeného stromami. Zem bola celkom vlhká, nohy sa mi zabárali, ale to ma vôbec neobťažovalo. Ruku s polovicou kokosu som natiahla k vodopádu a čakala, kým sa celý nenaplnil. Ten pocit, keď som prehltla dúšok neslanej vody bol neopísateľný.

Keď som konečne uhasila svoj smäd, zistila som, že moja rana na stehne je na tom naozaj zle - bola celá pokrytá špinou a bahnom, neskutočne to pálilo. Dokonca som zistila, že ich mám pár aj po celej hornej končatine. Kokos som odložila pri jeden kameň a opatrne som si vyzliekla kraťase a tričko. Pristúpila som k jazeru, rukou som sa držala kameňov, a jemne doň vstúpila. Voda bola ľadová. Rýchlo som sa umyla, rán som sa radšej nedotýkala, pretože väčšiu bolesť by som asi už nezniesla. Potom som vyšla, usušila sa a obliekla sa. Zisťujem, že som opäť smädná. Pozriem pri kameň, kde som si kokos odložila, lenže nič tam nie je. Hmm? Asi som sa pomýlila. Začnem hľadať a pozerať za všetky kamene, ktoré tu sú, ale kokos nikde. Chvíľu zmätená som si povedala, že pravdepodobne musel spadnúť do jazera. A teraz sa tým nemôžem zaoberať. Je mi zima. Potrebujem teplo. Potrebujem oheň.

Stále som sa triasla, a aj keď moja myseľ teraz rozmýšľala nad ohňom, vedela som, že budem potrebovať nejaký ten úkryt. Našťastie bolo pri mne pár dostatočne veľkých kameňov. Zohla som sa a po jednom som ich začala na seba ukladať oproti veľkému koreňu stromu. Potom som odtrhla pár listov a poukladala ich navrch.
"Toto bude musieť stačiť," povzdychla som si. Teraz oheň.

Uistila som sa, že nie som veľmi ďaleko od môjho prístrešku a začala som zbierať vetvičky a konáre. Len tie, ktoré boli dostatočne suché, som vzala späť zo sebou k "mojej základni".

S dvoma malými kameňmi sa mi podarilo po ukrutne dlhom čase spôsobiť iskru, ktorá zapríčinila úľavu a úsmev na mojej tvári. Možno nie som tak neschopná. Pre istotu som do ohňa pridala aj pár suchých listov a ďalšie konáre. Rada by som si aj niečo opiekla, ale začínalo sa stmievať. Rozhodne to tu teraz neopustím, inak by som už nikdy nenašla cestu späť.

Sedela som, pozerajúc do ohňa, som sa snažila ignorovať moje myšlienky o hladných tvoroch na tomto ostrove, ktoré by mohli na mňa každú chvíľu zaútočiť. Dúfam, že oheň ich dostatočne zastraší. Nohy som si pritiahla k brade, keď som ucítila chladný vánok. Vtedy som sa zrútila.

"Chcem ísť domov," vzlykla som, v nádeji, že sa prebudím a toto všetko bude len jeden otrasný sen. Ale nič sa nestalo. Stále som tu sedela schúlená, trasúca sa a na pokraji zúfalstva. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa zachovať si chladnú hlavu. Zostávať pri ohni by asi nemalo zmysel. Odplazila som sa k môjmu prístrešku a snažila sa dať, do čo najmenšej polohy, aby som si izolovala svoje teplo. Praskanie ohňa bolo počuť - upokojovalo ma to.

Snažiť sa zaspať nebolo vôbec ľahké. Zima ma štípala až v kostiach a listy ma len zakryli. Zrazu som začula mrazivý zvuk. Úsek plaču prerušil tichú noc. Cítila som, že mi srdce vyskočí z hrude. Čo za zviera by mohlo vytvoriť taký zvuk? Nemohol by to byť predsa človek, však? Keby tu boli ľudia, už by ma našli. Vtedy ma zasiahla ešte väčšia panika. Pravdepodobne ma videli na pláži, sledovali ma až sem, pozorovali ma, ako sa kúpem a vtedy mi museli zobrať aj môj kokos.

Zalapala som po dychu. Všetko to do seba zapadalo.

Stále sa trasúc, som si vravela, že potrebujem spánok, aby som ráno bola odpočinutá. Žiadne zvuky som už nezačula, takže sa spolieham na to, že nikto nie je v mojej blízkosti. A nevideli ma stavať si môj úkryt, to by som ich videla predsa ja. Trochu ma upokojilo to, že moja pevnosť je pokrytá listami a kameňmi, čiže splýva s okolím.

Po čase sa mi podarilo zaspať. Snívalo sa mi o mojom malom Kyo, samom doma a zúfalej mame, ktorá sa vráti a nikde ma nenájde. Moje podvedomie sa ale rozhodlo, že ma potrápi ešte viac. Ten sen sa stratil a bol nahradený iným. Ukazoval mi, ako som na ostrove a o život utekám pred chalanmi s lukmi a šípmi. Keď ma po dlhej "naháňačke" obklúčili, moju pozornosť získal jeden chalan, ktorý sa zdal, že je z nich hlavný. Mohol mať tak 18-19 rokov. Čierne vlasy mu zakrívali tvár. Pomaly zdvíhal hlavu a a vlasy mu konečne odokryli jeho úškrn a ónixovo čierne oči, ktorými prebodával tie moje smaragdové. Zamračila som sa a posledná vec, ktorú si pamätám je havran, ktorý letel priamo na mňa.

S plačom som sa prebudila. Zisťujem, že našťastie som svoju kamennú stenu nezbúrala. Predtým, než som vôbec mohla vyplaziť von, som začula kroky. Niekoľko ťažkých krokov, ktoré sa približovali stále viac a viac. So srdcom, ktoré bilo ako o závod, som sa opatrne pozrela von cez lístie. Bolo ich tu asi päť, všetci oblečení v dlhých čiernych plášťoch - určite, aby ich udržali v teple cez noc. Jeden sa ohol a do prstov zobral drevený uhlík. Mohla som vidieť kúsok jeho blonďavých vlasov spod kapucne. Zrazu som sa cítila príšerne hlúpo za to, že som založila ten oheň. Očividne ich to len prilákalo.

Chvejúca som sa presunula do najvzdialenejšej časti prístrešku. Oči som stále držala na tom blondiakovi ako tam čupel, našťastie nepozerajúc sa mojim smerom. Vetvičky zapraskali v diaľke a jeho hlava sa okamžite otočila tým smerom. Ďalší chalani sa pozreli naňho - zdalo sa, že má nad nimi autoritu. Zdvihol jeden prst k perám a pokrútil hlavou.

"Yji," zašeptal hlbokým a temným hlasom.

Takže nehovoria mojim jazykom. Otočila som sa. Diera v kamennej stene viedla ešte do tmavšej džungle, a ak by som si dostatočne dávala pozor, mohla by som nepozorovateľne uniknúť. Opatrne som odtiaľ vyšla, skrčená som sa ešte pre istotu obzrela či ma niekto nesleduje. V tom momente som zamrzla. Blondiak so mnou udržoval očný kontakt. Vyzeral, že je o niečo starší než ja. Pozeraním naňho som sa cítila veľmi nepríjemne. Mohla to byť ta menšia jazva, čo mal na líci, ale taktiež ten pohľad, akým sa na mňa pozeral, nič nehovoriac jeho priaznivcom, ktorý sa stále obhliadali smerom, odkiaľ vyšiel praskajúci zvuk. Zistila som, čo sa mi na ňom nepáči. Bol to ten jeho úškrn a to, ako dvíhal ruku. Zdvihla som jedno obočie a on sa zľahka zasmial na mojej reakcií. Všetci chalani sa naňho otočili. Sklopil jeden prst, štyri zostali. Potom ďalší.

S točením hlavy som okamžite prerazila stenu a utekala do hlbokej džungle, tak rýchlo ako som len vedela.

On odpočítaval.


Toto je honba.
 

10 people judged this article.

Comments

1 Aneta | 27. february 2017 at 22:08 | React

Krásný dílek, honem další, prosím!! :)

2 Bára | 28. february 2017 at 18:59 | React

ja omdlím :O takovou velkou radost jsi mi udělala že si to neumíš ani představit <3 rychle další dílek prosím ♥_♥

3 ash | Web | 2. march 2017 at 23:07 | React

tento blog som objavila pred par dnami a velmi ma zaujal :) :) tato poviedka sa mi velmi paci a precitam si aj dalsie urcite :)

4 Ayu | 5. march 2017 at 23:52 | React

No neviem co od toho ocakavať, je to dost nezvyčajné, som zvedavá na pokračovanie :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Ďakujeme všetkým za návštevu,
dúfame, že sa Vám tu páčilo a znova nás navštívite.
Hin & Saky