Stratené dievča • 2. kapitola

12. march 2017 at 10:15 | Saky |  Stratené dievča

Všetkým prajem peknú nedeľu! :) Užite si druhú kapitolu mojej novej poviedky:) Chcela by som vás poprosiť, aby ste v komentároch (alebo aj prostredníctvom hviezdičiek) vyjadrili svoje myšlienky, veľmi rada by som vedela, ako sa Vám táto poviedka zatiaľ páči :) Ďakujem a prajem príjemné čítanie^.^



Noha ma nebolela tak veľmi, ako som myslela, že bude. A to hlavne kvôli tomu, že som bola napumpovaná adrenalínom, keď bežím o život. Doslova.
Ten blondiak mi dal viac než 5 sekúnd na útek. Pri tom, ako som sa snažila popadnúť dych, som sa oprela čelom o strom. Okolie bolo tiché. Dokonca už ani zvuk vtákov nebol počuť. S výdychom som zatvorila oči. A opäť otvorila. Zmocnila sa ma panika.
Boli tu, sledovali ma - očividne poznali túto džungľu lepšie než ja.
Nasucho som prehltla.
Zrazu som len videla letiaci šíp.
Presvišťal vzduchom a zastavil sa v kôre stromu, len pár centimetrov od mojej hlavy. Bezpochyby neminul naschvál - bolo to varovanie. Oči mi vyskočili ako som ho pozorovala. Bol veľmi hrubo vyrobený, povrazom pripojený k hrotu. Perá na konci boli modré a červené. Plná strachu som otočila hlavu a videla ich ako bežia ku mne. Neschopná sa kontrolovať som vykríkla a oni v odozve zajasali. Viac kopijí a šípov pristálo za mnou ako som bežala dopredu.

Pokračovala som v utekaní, tak rýchlo, ako som len vládala. Cez černice, ktoré spravili ešte väčšie diery v mojom "oblečení". Zaťala som zuby, toto im len zanechá stopu. Zakopnutím o polená som skončila s tvárou na zemi a s odretými kolenami niekoľko krát. Všetky moje rezy ma pálili a nútili ma, aby som sa zastavila. Ale ja som nemohla. Musela som sa aspoň pokúsiť o záchranu svojho života.

Ako som stále utekala, začala som vidieť toho chalana z môjho sna - ten, ktorý sa pozeral ako ma vrana zabíja. Čierne vlasy a veľmi tmavo zelené oblečenie mi to utvrdili. Zjavoval sa popri stromoch, ktoré ma obklopovali pri mojom úteku. Najskôr vždy sedel, ale potom začal vstávať a kráčať ku mne. Nikdy nevyzeral, že je v ruchu alebo unavený, čiže nemohol utekať za mnou. Po prvý krát som skríkla, pretože som myslela, že je jeden z tých, čo ma chcú chytiť alebo, že chce nejako na mňa zaútočiť. Ale nikdy po mne nič nehodil. Vlastne by ani nemal čo, pretože v rukách nedržal nič, čo by vyzeralo ako zbraň. Pozorovala som ho pri mojom bežaní, ako sa vždy zjaví predo mnou. Takže keď som ho zbadala už asi po dvadsiaty krát, vedela som, že buď mám halucinácie alebo snívam. Teda, aspoň si to myslím. Nikto a nič nedokáže niečo také robiť.

Pokračovala som menším kopcom. A on, samozrejme, bol dole - čakal na mňa. Ako som k nemu dobehla, s úsmevom ukázal doprava. Na tom úsmeve bolo niečo, čomu som nedôverovala, tak som sa rozbehla na ľavú stranu. Obzrela som sa späť - začal miznúť vo vetre, ale ten úsmev nie. Ten mu na tvári zostal, aj keď som si vybrala opačný smer.

Keď som započula za sebou zvuky, vedela som, že ma jeden z nich dohnal. Obzrela som sa. Mohol mať asi tak 12 rokov, tmavohnedé vlasy s belasými modrými očami. Cítila som sa bezcenná, nemôžem uveriť, že ma zabije 12 ročný chlapec. Pri tej myšlienke ma striaslo.
Všimla som si, že moja halucinácia sa zatiaľ neobjavila - zacítila som bodnutie osamelosti. Možno som prijala svoj osud a moje podvedomie sa prestalo zameriavať na blbé vízie.

Zjavil sa. Sedel na pni, asi tak 7 metrov odo mňa. Lakeť si oprel o jedno koleno a zdvihol jeden prst. Uprene sa cezeň na mňa pozrel. Potom ho zložil.

"Skoč."

Povedal to príliš neskoro. Sieť, ktorú som si nevšimla a stála na nej, ma obklopila a niesla vysoko do vzduchu. Kričala som tak silno, až kým moje hrdlo nebolo schopné vydať nič iné len chrapľavý nárek. Vetva, na ktorej som visela, sa ohla dole, takže som bola len pár metrov nad zemou. Ten mladý chlapec pristúpil ku sieti bližšie a otočil sa mi chrbtom. Dva prsty si vložil pri pery a silno zapískal. Zrazu som počula z diaľky ďalšie pískanie a jasanie. Využila som tento moment a zhupla sa so sieťou, našťastie nevytvorila veľký hluk. A cez jeho pískanie a hučanie by to nemohol ani počuť. Ešte raz som zhupla sieťou ku chlapcovi a obmotala svoje nohy a ruky okolo neho. Tiahla som ho dozadu. Bol prekvapený, ale mohol bojovať, pretože ma začal hrýzť, štípať a kopať. Zahryzla som si do líca a ochutila vlastnú krv. Musela som zostať ticho, nemohol vedieť, že mi ubližuje. Rýchlo som presunula ruku pri jeho pásu a pohotovo mu vytiahla vytŕčajúci nôž, ktorý mal pripevnený k opasku. Jeho ruku okamžite presunul k mojej, keď cítil, že mu nôž vyťahujem.

"Daj mi pokoj!" skríkla som. Svojou druhou rukou som mu chytila tvár a snažila sa ho odstrčiť, zatiaľ, čo som mu nechty zarývala do kože.
Ruku od mojej odtiahol, skríkol od bolesti. Nôž som trhla k sebe a on sa na mňa otočil, kráčajúc dva kroky dozadu. Civel na mňa akoby chcel plakať, ale v jeho tvári bol vidieť neopísateľný hnev. Znovu sa otočil a rozutekal sa preč. Šokovane som ho pozorovala, ako sa odo mňa vzďaľuje.

"Mala by si si pohnúť, šiel po ostatných."

Podskočila som - skoro mi pri tom spadol nôž. Snový chlapec stál na pravej strane, v dostatočnej vzdialenosti, jeho oči spočinuli na mojej trasúcej sa ruke s ostrým predmetom. Jeho hlas bol hlboký a temný. Zároveň bol veľmi pokojný v porovnaní s jeho pokusom mi pred chvíľou pomôcť.
Zdvihla som obočie. Ale má pravdu. Začala som v rezaní siete, plačúca sama pre seba, ako som počula hučanie chalanov, ktorí sa stále približovali. V ich hlasoch bol počuť hnev.
Ten chlapec k nim prišiel a teraz sú naštvaní, že som ho napadla.
Spravila som dieru, veľkú natoľko, aby som mohla zoskočiť dole. Úchytku nožu som si vložila medzi zuby a skočila. Uľavilo sa mi, ako som cítila zem pod nohami.

"10...9...8..."

Pozrela som sa na snového chalana - čo je to dočerta so všetkými a tým odpočítavaním?! Začala som kráčať dozadu, obzerajúc sa okolo. Vedela som, že sa musím niekde skryť.

"5...4..."

Skrčila som sa do dutého kmeňa stromu. Zrazu moje telo pokryla najväčšia bolesť. Všetky odreniny, rany a všetko ostatné chceli pozornosť naraz. Veľmi som sa snažila na to nemyslieť, ale len sa sústrediť na moju jedinú možnú záchranu - nôž som pevne stlačila v mojej krvácajúcej ruke a držala ho pred sebou, rozhodnutá zaútočiť na každého, kto sa bude ku mne chcieť priblížiť.

"1."

Na povel prišla celá skupina chalanov. Blonďavý chalan, ktorého som mala to "šťastie" stretnúť skoršie, prišiel do zorného poľa ako prvý. A za ním celá družina ostatných. Blondiak prešiel pri sieť a do rúk chytil ten kus, kde som ju práve rozrezala. Zahundral. Potom schytil toho malého chlapca, právoplatného majiteľa noža, za vlasy. Zdá sa, že vie, čo sa stalo. Blondiak mu sieť nastrčil pred oči a on len sklopil hlavu. Potom mu starší presunul ruku z vlasov na hruď a silno ho sotil, až tak, že spadol na zem. Cítila som sa hrozne. Boli viac naštvaní naňho, než na mňa. Môj snový chlapec stále stál na pravej strane, teraz bližšie ku mne. Na tvári mal veľký úškrn a hlavu naklonenú na stranu, ako sa pozeral na moju reakciu na všetko, čo sa tu práve odohráva. Potom zrazu prepukol v smiech. Vtedy som vedela, že nie je žiadna halucinácia alebo, že nesnívam - ostatní sa pri zvuku jeho smiechu naňho otočili. Sánka mi spadla, neprestával sa smiať.

"Teraz poď von." Zažiadal, už úplne vážny a chladný.

Zostala som tam, kde som bola, nôž zvierajúc ešte viac, až tak, že mi zbledli kĺby.

"Buď vylezieš von a ošetríme ťa," zastavil sa, "alebo ťa necháme odísť do džungle a zomrieš buď hladom, predátormi alebo proste kvôli infekcií."

Znovu sa zasmial. "Máš päť sekúnd."

Všetko bola len hra. Nasucho som prehltla a pozrela sa na svoje červené rany. Potom som sa mu znovu pozrela do jeho tmavých očí.

Otočil sa. "Dobre, chalani. Vrátime sa späť do tábora."

"Počkaj!" mierne som zakričala.

Neotočil sa, pokračoval v odchádzaní.

"Prosím," hlas sa mi zlomil.

Zastavil a pár sekúnd sa pozeral pred seba. Potom sa na pätách otočil - znovu s jeho úškrnom. Natiahol ku mne ruku. Najskôr som sa zľakla a chcela použiť nôž, ale neviem prečo, jeho pohľad ma upokojil. Aj cez ten jeho provokujúci úškľabok. Vydýchla som, nôž si prehodila do ľavej ruky a pravú mu podala. Pevne mi ju stisol a ja som zasyčala od bolesti kvôli mojej otvorenej rane na dlani. Nohy sa mi podlomili a spadla by som, keby nebol taký pohotový a nezachytil ma druhou rukou.

"Teší ma, Stratené dievča," zašeptal mi do ucha, predtým než sa odtiahol a postavil sa pred jeho chlapcov. Ruku zdvihol hore a spravil privítacie gesto. "Vitaj v Krajine-Nekrajine."
 

9 people judged this article.

Comments

1 Aneta | 12. march 2017 at 18:52 | React

Krása!!!! :)

2 Ayu | 12. march 2017 at 23:09 | React

Pekný diel aj keď stále tomu trochu nerozumiem :D Myslela som zo začiatku, že ide iba o sen.

3 ash | Web | 14. march 2017 at 19:44 | React

anooo dakujem ze si pridala dalsiu cast :3 velmi krasne, koniec bol uzasny :)

4 Siginitou | Web | 16. march 2017 at 13:58 | React

Naprosto super :)
Hodně se mi to líbí.

5 Bára | Email | 25. march 2017 at 23:08 | React

komentuju později, protože mi vůbec nechtělo odesílat komenty na žádný blog :(..... vsetko jsem ale četla a jsem uplne uchvácena :) miluju tuhle povídku

6 Larryton | Email | Web | 27. april 2017 at 22:59 | React

join the new social <a href=http://onlinecasinos-x.com>casino</a> guide

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Ďakujeme všetkým za návštevu,
dúfame, že sa Vám tu páčilo a znova nás navštívite.
Hin & Saky