Stratené dievča • 8. kapitola

8. may 2018 at 14:53 | Saky |  Stratené dievča

Je to tu! :) Dlho sľubovaná nová kapitola :) Dúfam, že si ju užijete, aj keď som trošku smutná, že je kratšia, než som pôvodne plánovala, ale ďalšie scény som si chcela nechať už do ďalšej časti, ktorá tu bude, dúfam, že čoskoro! :D


V izbe zostalo ticho po tom, čo Zabuza odišiel. Moja čeľusť sa silno natiahla, keď sa spoza mojich zubov prevalil jazyk v obrovskom hneve. Po chvíli som stratila trpezlivosť.

"Zabuza!" zakričala som z plných pľúc. Robila som to hodnú chvíľu, dúfajúc, že sa objaví. Moje hrdlo to už prestalo zvládať.

A o zápästiach ani nehovorím. Trhala som so sebou tak silno, že som si ich znovu len šúchala proti lanu. Prižmúrila som oči, keď slnečné lúče prešli cez nezastreté okno. Rozjasnilo sa. Vtedy som ucítila, že sa loď otočila, čo spôsobilo, že som sa prevrhla na stranu. Ležala som na boku s celou mojou váhou a váhou stoličky. Silno som si hryzla do pery, keď som zaťala zuby od bolesti. Zavrčala som. Hlava mi od vyčerpania spadla na zem, vlasy som mala všade cez oči, dokonca aj v ústach. Zrazu som počula odomknutie dverí. Oh, takže ma predtým zamkol. Zdvihla som hlavu, ale vlasy mi nespadli z tváre, čiže aj tak som stále nič nevidela.

"Ako sa ti to podarilo? Chcela si utiecť?"

Bol to Zabuza.

"Nie.. Loď sa pohla - kde vlastne ideme?!"

Spýtala som sa, kým napravil stoličku (aj so mnou) do predchádzajúcej polohy.

"Neboj sa, neopúšťame ostrov. Neriskoval by som tvoj život. Zatiaľ."

Odľahlo mi, ale hneď ma aj zamrazilo.

"Zatiaľ?" spýtala som sa s jemne zhrozeným tónom.

"Mhmm," len prikývol. "No.. Nechcem, aby si sa tu cítila ako väzeň, takže,"

"Som tu zviazaná a držaná ako zajatkyňa,"

"Zlato, stále som kapitán, preukáž trochu rešpektu!"

Pritlačila som si k sebe pery. Jemne som prižmúrila oči, nepáčilo sa mi, keď mi niekto rozkazoval.

"Tak.. ako som už vlastne povedal, nechcem, aby si sa tu cítila ako väzeň, aj keď si..." Potichu sa pre seba zasmial. "Nebudem sa chovať zle k takej peknej slečne ako si ty."

Mala som sa začervenať alebo cítiť polichotená? Tak to rozhodne nie. Zdvihla som jedno obočie.

"Teraz sme dosť ďaleko od pevniny v hlbokom oceáne, takže keby si skočila, tak by si sa s najväčšou pravdepodobnosťou utopila," uškrnul sa. "Alebo by si poslúžila ako chutný obed všetkým tým krvilačným stvoreniam pod vodou," teraz sa usmial tak uštipačne, až mu bolo vidieť zuby.

Odkašľala som si a otočila tvár na stranu, aby mi nevidel do očí. Všetky moje nápady na útek boli odo mňa veľmi očakávané, musela som vymyslieť inú cestu.

"Takže, teraz ťa odviažem a budeš členom mojej posádky pokiaľ Sasuke neprijme prehru a nevzdá sa a my neodídeme, dobre?"

Pritakala som, oči som od jeho očí neodtrhla. Nemala som na výber.

Kľakol si bližšie a začal nožom rezať lano, ktorým som bola zviazaná k stoličke. Keď som už konečne bola voľná, Zabuza sa postavil a išiel k dverám. Už som si myslela, že odíde, ale zastavil sa a pozrel na mňa.

"Zatiaľ sa bav, uvidíme sa pri večeri," povedal akoby sa nič nedialo.

"Pri večeri?" spýtala som sa prekvapene a zmätene.

"Samozrejme. Hádam si si nemyslela, že ťa tu budem mučiť," usmial sa," keby som ťa nechal vyhladovať, skočila by si Uchihovi do rúk v sekunde, kedy by som ťa pustil."

Keď vyslovil meno Uchiha, prevrátil oči. "Keď sa k tebe budem chovať milo, budeš tu chcieť zostať sama."

Zatvoril za sebou dvere.

Vydala som zo seba vzdych, ktorý som dlho zadržiavala a pretrela si zápästia, ktoré som mala úplne červené a zodreté z lana. Potom som si pretrela aj tvár, dúfajúc, že sa tak vrátim do reality. Ale nič sa nestalo. Dlhšie som len tak sedela na stoličke a pozerala do prázdna.
Dostanem sa vôbec niekedy odtiaľto? Vie Sasuke, že som v tomto teste úplne zlyhala?

Po chvíli som sa rozhodla vstať a poprechádzať sa. Spomenula som si, že Zabuza nezamkol dvere. Pomaly som ich otvorila a nakukla von. Videla som len dlhú úzku chodbu, na ktorej konci bol východ. Potichu som sa tam vybrala a dostala som sa na palubu lode. Na okolí nikto nebol, tak som si vydýchla.
Ale mal pravdu. Boli sme veľmi ďaleko od ostrova, voda bola úplne tmavá, čo značilo, že je to naozaj hlboko a ja by som nemala šancu doplávať na pevninu. Sem tam som zazrela v mori plávajúce čierne veľké škvrny a usúdila som, že to budú nejakí morskí predátori.
Potom som sa zamerala na ostrov. Zbadala som dym - Sasuke musel premiestniť svoj tábor na iné miesto. Snažila som si ho zapamätať, keby sa mi odtiaľto nejakým zázrakom podarilo dostať.

Po dlhšej dobe som sa vrátila naspäť do kajuty, že si odpočiniem.

Hneď ako som vošla, moje oči upútala posteľ. Teda veci na nej. Boli tam položené čierne šaty, hrebeň, uterák s mydlom a čierne lodičky. To snáď nemyslí vážne. Naozaj očakáva, že si obujem lodičky a šaty? Zostala som tam stáť medzi dverami. Mračila som sa.
Dobre. Moje oblečenie je naozaj v mizernom stave, je celé dotrhané a špinavé. A moje topánky sú na tom v podstate rovnako.
Po dlhom uvažovaní som sa rozhodla mu vyhovieť. Prišla som bližšie a uvidela odkaz, na ktorom bolo napísané, kde sa nachádza kúpeľňa. Po mojich pár dňoch na ostrove u Sasukeho v tábore som bola dosť prekvapená, že v tomto svete vôbec niečo také, ako je kúpeľňa, existuje. Bez ďalšieho váhania som schytila uterák s mydlom a vydala sa daným smerom.

Konečne umytá od slanej vody a špiny som sa cítila dobre. Vlasy mi rýchlo uschli a potom som sa obliekla. Šaty neboli nijako vyzývavé, začo som bola naozaj šťastná. Siahali mi do polovice lýtok a boli na tenké ramienka. Myslím, že boli zo saténu, ale v tom sa ja už nevyznám. Potom som znovu rozmýšľala nad tými lodičkami. Ale keď som si predstavila, akoby som vyzerala v týchto šatách s mojimi "turistickými" vysokými topánkami, hneď som sa aj rozhodla a obula som si ich. Lodičky perfektne ladili so šatami.

Keď som sa pozerala do zrkadla, všimla som si, že moja tvár nabrala konečne trošku farby. Ani moje tmavé kruhy pod očami neboli až tak viditeľné. Chcela som sa už otočiť, keď som zrazu v odraze uvidela za mnou stáť Sasukeho. Skríkla som sa otočila sa, ale už tam nestál. Očami som behala po miestnosti, ale nikde tu nebol. Pomyslela som si, že sa mi to zdalo, ale potom som započula jeho hlas.

"Bavíš sa, Sakura?"

Znovu som prezrela celú izbu. Ale bola som tu len ja. Srdce mi bilo ako splašené.

"Bavíš sa, Sakura?" spýtal sa znovu, tentokrát viac naliehavejšie.

Neodpovedala som. Zatvorila som oči a zhlboka dýchala. Keď som ich otvorila, strašne som sa zľakla - Sasuke stál pár centimetrov od moje tváre, hľadel mi rovno do očí.

Keby sme sa len trošku pohli, naše pery by sa dotkli.

"Sakura.. Odpovedz mi," zašeptal.

 

8 people judged this article.

Comments

1 adís | Email | Web | 8. may 2018 at 19:35 | React

Co- cooo? :D Tak ted budu chvíli uvažovat, jestli se to Sakuře nezdálo nebo tam fakt Sasuke stál. :D
je to boží! :3
Zabuza a takový... "kapitán"? Fííh. :D

2 megumi-sakamaki | Web | 9. may 2018 at 17:06 | React

Nádherný 0_0
Spřátelíš blog?

3 megumi-sakamaki | Web | 9. may 2018 at 20:59 | React

[2]: co chceš na diplom?

4 Dulce Nika | Web | 11. june 2018 at 17:45 | React

pekné :)

5 sasukey | Web | 11. june 2018 at 22:33 | React

Originální povídka, dobře se čte. :) Na tohle téma jsem viděla první příběh, což je vzácnost. Jsem zvědavá na pokračování.

6 kazahanakoyuki | Web | 14. june 2018 at 21:39 | React

já se nedokopu napsat ten zbtek rozdělaných povídek :(

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Ďakujeme všetkým za návštevu,
dúfame, že sa Vám tu páčilo a znova nás navštívite.
Hin & Saky